Dzurinda a jeho SDKÚ boli pripravení priniesť obeť, aby Slovensko mohlo mať akceptovateľnú vládu. Zďaleka nie ideálnu, zďaleka nie dobrú, ale aspoň ako-tak štandardnú. Vládne spojenectvo s HZDS síce vyznieva ako príbeh z ríše zlých snov, je to však určite lepšia alternatíva, ako práve sformovaná politická divočina.
Tu žiadnych 100 dní šance, po ktorých volá nová vláda spolu s prezidentom, nemá opodstatnenie. Mečiar aj Slota už majú svojich 100 dní dávno za sebou a všetci ich poznáme. Koho ešte musíme spoznať, je Róbert Fico a jeho investičná skupina s marketingovým názvom Smer. Obávam sa, že ani toto nebude vôbec príjemné zoznámenie. Videli sme, že prehnaná ambicióznosť tohoto večne rozhorčeného mladého muža z neho spravila majstra populizmu a sociálnej demagógie. A dá sa očakávať, že teraz uvidíme, ako veľmi ho táto jeho nezdravá ambicióznosť spojila a previazala s agresívnymi kapitálovými zdrojmi. Už je po voľbách a konečne nastáva čas vyberania ziskov... Mečiar, ale najmä Slota budú zabávať novinárov a celú Európu svojou bohorovnosťou, Fico a jeho investori sa budú pokojne venovať biznisu. A ak by niekto bol príliš zvedavý, Fico už počas volebnej noci verejnosti ukázal, že pre neho nie je problém obklopiť sa holohlavou gardou. Dobre vymyslené, výborne zrealizované.
A do tejto idylky prichádza Dzurinda, ktorý neustále rozvŕtava HZDS možnosťou spoločnej vlády. Fico sa preto musí veľmi ponáhľať, aby sa mu jeho biznis plán nerozplynul. Šikovnosť preukáže aj Mečiar, ktorý dokáže z minima (s posilnenou pozíciou voči Ficovi asi aj vďaka nadbiehaniu SDKÚ) vyťažiť pre seba spravodlivosť zosobnenú Harabínom. Ešteže mal Smer takého dobrého sparring partnera v KDH, ktoré sa síce dlho okúňalo, ale nakoniec sa Smeru pokorne ponúklo. Tu už iba stačilo Ficovi napodobniť Mečiarovu šikovnosť a vmanévrovať SNS aj HZDS do výrazne submisívnych pozícií.
Ale prečo sa Dzurinda v kúte ticho nehanbí, že vôbec koketoval s Mečiarom? Prečo o tom ešte verejne hovorí a rozbíja pravicu tým, že zo súčasnej situácie obviňuje KDH?
Predseda SDK a SDKÚ dokázal pri oboch posledných voľbách nájsť dostatok spojencov, aby prevážil volebné víťazstvo HZDS a zostavením alternatívnej vlády dokázal takto eliminovať hrozbu pre krajinu. Je preto nielen pochopiteľné, že sa o to pokúsil aj teraz. Je to aj zodpovedné. Aj keď hľadať partnera v HZDS je pre konzervatívneho voliča SDKÚ šokujúce, povolebná realita inú matematiku nepustila. Opäť je to typické slovenské menšie zlo.
Dzurinda touto svojou aktivitou rozpútal vlnu kritiky a obviňovania. Z mocibažnosti. Zo straty historickej pamäte. Z amorálnosti. A to zo všetkých strán. Dzurinda riskoval svoj krk a povesť svojej strany nie len tým, že sa o takéto spojenectvo pokúsil, ale najmä tým, ak by sa mu toto spojenectvo podarilo dosiahnuť. Spolupráca s Mečiarom pri vládnutí je ťažko predstaviteľná a asi ešte ťažšie zrealizovateľná. A tu SDKÚ riskovalo svoju politickú smrť, ak by tento projekt nevyšiel. Práve KDH by z takéhoto fiaska mohlo zbierať body, ak by predtým so zaťatými zubami predsa len s nejakou formou podpory vláde SDKÚ – SMK – HZDS súhlasilo.
SDKÚ mohlo stratiť oveľa viac, ako pri predchádzajúcich dvoch pokusoch o obídenie neprijateľného víťaza volieb. SDKÚ mohlo stratiť oveľa viac ako KDH. Ak by to však náhodou vyšlo, možno nemusela táto krajina za pár dní prísť vo svete o viac z imidžu, než za predchádzajúcich 8 rokov získala, možno sme nemuseli počúvať Mečiara o rehabilitácii Lexu, možno by sme nemuseli hádať, čo Fico zo svojich predvolebných sľubov vôbec myslel vážne. Možno by však ani SDKÚ nezmenila pomery v HZDS a nezmenila by samotného Vladimíra Mečiara, pretože ten je asi nezmeniteľný. Možno by takáto pravicová kolalícia s HZDS nefungovala ani pár týždňov.
No predsa tu bola šanca. Aj keď asi iba čisto teoretická, bolo politicky zodpovedné sa o ňu aspoň pokúsiť. Predvolebné vzťahy, ako aj volebný zisk v roku 2006 posunuli SDKÚ do pozíce nezaujatého a baviaceho sa diváka v opozícii, kde bude pomaly zbierať percentá a čakať, kedy sa vráti ako záchranca krajiny späť do hry. Veď okamžitý odchod do opozície pri takejto vláde je pre Dzurindu tým najlepším riešením. Jeho pokusy o zvrátenie fatálneho stavu, ktoré ho na prvý pohľad politicky diskreditovali, sú teda prejavom veľkej štátnickej zodpovednosti. SDKÚ sa o niečo aspoň pokúsila, aj za cenu vlastného krátkodobého znemožnenia a s výrazným rizikom totálneho fiaska. Francúzi v posledných prezidentských voľbách volili Chiraca so štipcami na nose a v rukaviciach, len aby nevyhral nacionalista a populista Le Penn a aby zachránili krajinu a jej reputáciu. KDH sa rozhodlo byť morálnym hrdinom okamžite a zachrániť Slovensko sa ani nepokúsilo.
Predstava, že by Dzurinda zvládol Mečiara však bola naozaj asi naivná. No predstava, že ho zvládne Fico, je ešte naivnejšia. A nezabúdajme ani na Slotu, čo je neriadená strela, ktorú Fico odpálil. Jedine, že by bol Fico tak dobrým žiakom demagógie a politických hier, ktorý už prerástol aj svojho učiteľa. Potom ale môže byť spôsob, akým nakoniec Fico zvládne Mečiara a Slotu, ešte desivý.